„Ježiš hovoril im zase v podobenstvách: Kráľovstvo nebeské je podobné človeku-kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi: I poslal sluhov, aby povolali pozvaných na svadbu; ale nechceli prísť. Poslal zase iných sluhov s odkazom: Povedzte pozvaným: Ajhľa, pripravil som hostinu, voly a kŕmny dobytok som pobil a všetko je hotové; poďte na svadbu! Ale oni nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom a ostatní pochytali jeho sluhov, zhanobili ich a pobili. Kráľ sa rozhneval, poslal vojská, zahubil vrahov a ich mesto podpálil. Potom povedal sluhom: Svadba je pripravená, ale pozvaní neboli jej hodní; preto choďte na rázcestia a koho len nájdete, zavolajte na svadbu! A sluhovia vyšli na cesty a pozháňali všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých. I naplnila sa svadobná sieň hodovníkmi.“
Evanjelium podľa Matúša, 22. kapitola, verše 1 -10
Milí bratia a sestry!
Božie pozvanie – Božie volanie (oslovenie) človeka. Toto neodmysliteľne patrí k charakteristike Boha Biblie. Starý aj Nový zákon podávajú jednomyseľne správu o tom, že Boh človeka volá, hľadá, pozýva k sebe.
Iste to, čo tu hovoríme, môže vyznieť ako potreba Boha dokázať si, že je pre ľudí zaujímavý, potrebný významný. Ako vnucovanie niečoho, čo vlastne ľudia ani nechcú.
Treba sa ale, skôr, než by sme to Božie volanie, či pozývanie odmietli, pretože sa nám zdá nepotrebné, zavádzajúce, či neužitočné prijať ho, pozrieť na to, ako Biblia vykresľuje toho pozývajúceho Boha, ktorý vyhľadáva so svojím volaním človeka.
Jednoznačne – od prvých stránok Písma sv. až po koniec možno poznávať v prvom rade Boha ako osobu. Boha osobného, určitého, konkrétneho, cítiaceho, majúceho vzťahy. Nie niečo medzi nebom a zemou, energiu, silu, nadprirodzeno. Biblický, teda tým pádom Boh kresťanský (židovský) je Bohom osobným, Bohom konkrétnym, Bohom otcovským. Nie je jedným v rade ale Bohom jediným a jedinečným. Nemožno v neho veriť popri niečom inom. Nemožno v neho veriť vo vymedzenom čase, nemožno v neho veriť vtedy, keď sa to hodí, nemožno v neho veriť trocha, či viac.
Boha k volaniu či pozývaniu človeka motivuje vzťah. „Môj si ty, ja som ťa stvoril…“ (Iz)
Boh ako absolútno a dokonalosť vytvára vzťahy motivované absolútnou láskou, dokonalou láskou, ktorá nemá potrebu v spätnej väzbe potvrdzovať seba samého. Uvažovanie o tom, že Boh si tým svojím volaním a pozývaním vlastne potrebuje dokázať svoju cenu vychádza zo snahy Boha nevidieť ako dokonalého. A z potreby zdôvodniť si, prečo vlastne na to pozvanie, či volanie nebudeme reagovať.
Božie volanie, či pozvanie naspäť k Nemu, do vzťahu s Ním totiž prichádza cez ľudí, cez slovo. Preto kráľ, ktorý znázorňuje v podobenstve Boha, posiela sluhov, aby pozývali na svadbu. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy k otcom skrze prorokov…“ (Žd 1/1). V živote človeka sa objavuje aj téma Boh – zvlášť v živote toho, kto aktívne žije v cirkvi. Objavuje sa cez rozhovory, cez zdieľanie skúseností viery, cez modlitby,…
Boh nás všetkých volá, pozýva do vzťahu cez ľudí – tak ako v celom Svätom Písme – Abrahám, Izák, Jákob, Jozef, Áron, Mojžiš, Jozua, Samuel, Dávid, Daniel, Izaiáš… Boh si nachádzal cestu k ľuďom cez svojich služobníkov. Na toto všetko myslel aj Ježiš Kristus, keď spomínal v podobenstve sluhov kráľa, ktorí prišli volať na svadbu.
Celkom proti očakávaniu sa títo sluhovia namiesto normálneho prijatia dočkali toho, že ich: „pochytali, zhanobili a pobili.“ Niektorí z pozvaných neboli až takí agresívni voči pozývajúcim: „Ale oni nedbali a odišli, jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom…“ Proste mali niečo iné, čo zamestnávalo ich myšlienky. Nepotrebovali spoločnosť na svadbe, nepotrebovali kráľovo priateľstvo – lebo pozvanie k stolu v súvislosti s dobou, v ktorej ho Ježiš Kristus rozprával a v súvislosti s prostredím znamenalo ponuku hlbšieho vzťahu – priateľstva.
Je fakt, že tí, ktorí počúvali tento Ježišov príbeh pochopili, že odsudzuje predovšetkým mesto Jeruzalem a júdske kráľovstvo, že tými pobitými sluhami myslí prorokov, ktorých sa mocní vtedajšieho Božieho národa zbavili, lebo im pripomínali Boha a potrebu pokánia. No aj tak je to nesmierne hlboký príbeh o nás aj o svete.
O tom ako málo dbáme na Božie pozvanie a volanie, ako málo nám záleží na Božom priateľstve. Toto je ale aj nie je len o tom, že náš kostol je prázdny. To je aj o našich všedných hodinách, o ránach, ktoré sa nezačínajú modlitbou a poďakovaním za nový deň, o dňoch plných práce bez pomyslenia na Boha, bez spoločenstva s ním, o večeroch, kedy sme unavení, či ešte pracujúci… Tvrdenie, že sa to nedá, je neporozumením biblickej pravde: „lebo z plnosti srdca hovoria ústa“. Ide o postoj srdca o spôsob myslenia. Prázdne kostoly sú odrazom spôsobu myslenia.
Božie volanie, pozývanie do spoločenstva s Ním sa nemusí stretnúť s otvorenou agresivitou, či nepriateľstvom. Aj tí, čo naň nedbajú, prestávajú byť tohto pozvania hodní a vypadávajú z Božej milosti.
„Ajhľa, pripravil som hostinu, voly a kŕmny dobytok som pobil a všetko je hotové, poďte na svadbu…“ Všetko je pre nás, bratia a sestry, z Božej strany hotové, netreba priniesť dary, priplatiť si, finančne Boha odškodniť… Treba prísť, vziať od Boha v pokání vo Večeri Pánovej nové srdce, čisté srdce a zostávať s Ním a v Ňom.
Amen