Evanjelium podľa Matúša, 16. kapitola, verš 26
„Čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet výmenou za život? Alebo čo dá človek náhradou za svoj život?“
Milí bratia a sestry!
„Každý človek nosí v sebe ideu (myšlienku) niečoho vyššieho, než je on. Túto ideu si nemožno vymyslieť, teda niečo vyššie jestvuje. A to vyššie vložilo do človeka túžbu po sebe samom.“ Takto vyjadril Anselm z Cantenburry svoj dôkaz Boha. Čiže ak človek túži po večnosti, nosí v sebe ideu (myšlienky) o nej, večnosť existuje, lebo sám človek si ju nevymyslel. Túžbu po nej mu vložil do vnútra večný Boh.
Človek skutočne svojím myslením, túžbou po absolútnej pravde, láske, svojím prežívaním sveta, svojou schopnosťou cítiť je bytosťou presahujúcou čisto telesnú existenciu.
Všetky pokusy redukovať prežívanie človeka len do fyzickej roviny rozkladajú pomaly ľudskú osobnosť. Postupne vedú človeka do štádia, kedy je veľmi ľahko manipulovateľný a ovládateľný. Telo, to čo je človeku príjemné, potom navodí aj vnútorné dobré a príjemné prežívanie vzťahov a našej existencie vôbec.
To, čo sa nám úplne pravidelne predkladá cez médiá, reklamy, cez propagovaný štýl života aj svojím spôsobom prevrátenie slov, ktoré sme si dnes z Písma sv. čítali.
„Čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet výmenou za život? Alebo, čo dá človek náhradou za svoj život?“ Toto Ježišovo slovo pozná Písmo sv. ešte v inom znení: „Čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet a duši by si uškodil?“
Veru, pravdivé je to – určite je to kritika bohatých, ktorí nikdy nemajú dosť. Aj takto by sa Ježišov výrok dal zjednodušiť.
Skrátka je to slovo napomenutia a odsúdenia pre tých druhých. Ako vyjadril jeden chlapec nedávno na náboženstve: „Ježiš byl dobrý, ale to neni nic pro mňa.“
Situácia, v ktorej bolo toto slovo vyslovené však bola iná. Ježiš sa zhováral so svojimi učeníkmi a toto je Jeho výzva k odvážnemu nasledovaniu Jeho samého. Učeníci, myslím, okrem colníka Matúša, nepatrili k bohatým svojej doby. Nebola to teda kritika ani na nich, ani na adresu nikoho iného. Toto slovo je pripomenutím veľkej pravdy: Napĺňanie vnútorných potrieb je nadradené napĺňaniu potrieb telesných. Napĺňanie túžby po pravde, láske, večnosti robí prežívanie tohto života zmysluplným, lebo ho presahuje.
„Čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet a duši by si uškodil?“ Jednak je dobré, aby sme si aspoň občas pripomenuli nestálosť toho, čo človek vlastní – každé stretnutie sa so smrťou to len potvrdzuje a jednak, všetko to, čo človek vlastní, získa mu nijako nezaručí naplnenie života. Čokoľvek, čo máme, nemožno považovať ani za dobré, ani za zlé – či nám to, čo máme bude slúžiť k prospechu alebo škodiť – to je na nás. Na našom postoji k životu, na tom čomu veríme. Či tomu, že všetko, čo uspokojí telo, nám prinesie do života zmysel a naplnenie, alebo tomu, že napĺňanie túžby po láske, pravde, po večnosti prinesie tieto hodnoty do našich vzťahov, do nášho bytia.
„Veď čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet výmenou za život…?“ Toto je veľmi hlboká pravda – čo prospeje človeku všetko čo má, ak nemá pokoja, cieľa, radosti, hĺbky, večnosti,Boha?
Nič z toho, čo človeka obklopuje, nemá moc naplniť ho. Môže potešiť, môže pomôcť, ale nemôže dať vieru, lásku, nádej.
Ježišovo slovo nie je obyčajná, neobyčajne odvážna kritika bohatých. Je to slovo o nás a pre nás. O nás, ktorí tak radi zabúdame na to, že vnútro, večnosť, Boh to všetko je nepomerne vzácnejšie ako celý svet. Ak my zabudneme, tí po nás nebudú mať ani veľmi odkiaľ počuť o tomto. Aj oni ešte majú v sebe túžbu po večnosti, po láske, pravde, po Bohu – ale – mali a majú ju možnosť uhasiť opravdovými hodnotami, alebo ich smäd po týchto veciach hasíme inak? Napríklad tým, že ich učíme, aby za každú cenu mali všetko, čo k životu potrebujú?
Túto otázku, bratia a sestry, kladiem veľmi často aj sebe a musím veľakrát prosiť o odpustenie – lebo Ježišove slová: „Čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet a duši by si uškodil“ sú absolútne pravdivé a hlavne sú pre nás a o nás…
Amen