Počiatky reformačného diania v tejto časti Záhoria možno vidieť už v 16. storočí, teda storočí vzniku reformácie. V Malackách bol evanjelický a. v. zbor, ktorý už v r. 1557 mal riadneho farára Ladislava Záborského. Evanjelicke zbory boli ďalej v Perneku, Sološnici, Jablonici, kde pôsobil farár Ján Kostelecký, ktorý istý čas pôsobil aj vo Veľkých Levároch. Ďalej to boli zbory v Plaveckom Mikuláši (na hrade, vypínajúcom sa nad obcou u šľachtickej rodiny Balaššovcov pôsobil kňaz Peter Bornemiss, ktorý tu a potom v Rohožníku mal vlastnú knihtlačiareň; neskôr však prestúpil ku kalvinizmu), Radošovce, Sandorf, Nádaš, Osuská a Veľké Leváre. Z týchto zborov po protireformačnom tlaku zostala jediná evanjelická cirkev vo Veľkých Levároch, ostatné sa rekatolizovali, i keď, najmä v Malackách a Plaveckom Štvrtku, zostalo zopár evanjelických rodín.
Vznik nášho zboru, ako je vyššie uvedené, siaha do konca 16. storočia. Evanjelický veriaci cirkevno-správne však patrili pod rímsko-katolícku cirkev, konkrétne boli fíliou katolíckeho zboru v Gajaroch. Často prosili tamojšieho kňaza, aby im náboženské obrady odbavil v duchu reformačného učenia, čo však bolo v príkrom rozpore so zmýšľaním vtedajšieho rímsko-katolíckeho kléru, ktorý v evanjelickej myšlienke videl satanovu prácu. No rok, a to si dobre zapamätajme, rok 1611 sa stal rokom osamostatnenia našej cirkvi zásluhou grófa slovanského pôvodu chorváta Sigfrieda Kolloniča, ktorý pre evanjelicku vieru musel ujsť z vlasti a usadil sa v dnešnej Rači. Po čase si kúpil od zemepána Lembacha statok vo Veľkých Levároch. Tento gróf pritúlil vo Veľkých Levároch i tzv. anabaptistov, novokrstencov, neskôr zvaných habáni a v dodnes zachovanej pergamenovej listine v roku 1610 im zaručil určité práva a výsady. Habáni boli pôvodne odnožou reformačného prúdu. Pre svoje vyhranené názory – napríklad za základ života považovali Ježišovu kázeň na vrchu, neuznávali súkromné vlastníctvo, nechceli podliehať žiadnej svetskej vrchnosti – boli z vlasti (južné Nemecko, Švajčiarsko) vyhnaní a usídlili sa najprv na južnej Morave, napríklad v Mikulove. Lenže i odtiaľ sa museli vysťahovať. Až Mária Terézia a najmä jej syn Jozef II. im zaručili slobodu vyznania, a to nie z dákych humánnych dôvodov, ale preto, že habáni boli zruční remeselníci a tak boli veľkým prínosom pre hospodárstvo Rakúsko-Uhorska. Gróf Kolonič im zaručil slobodu i z iného dôvodu; sám vedel čo to znamená byť vyhnancom z vlasti pre vieru. A práve preto celé evanjelictvo na Záhorí upevňoval, podporoval.
V prvom vizitačnom protokole z roku 1611 od superintendenta Izáka Abrahamidesa sa uvádza: “Evanjelická cirkev vo Veľkých Levároch, ktorá bola predtým fíliou katolíckej cirkvi v Gajaroch, zásluhou veľkomožného a osvieteného pána grófa Sigfrieda Kolloniča bola od pápežstva oddelená.“ Grófovo vyjednávanie s gajarským katolíckym farárom bolo úspešné i preto, že vtedajšia gajarská rímsko-katolícka cirkev bola veľmi veľká a gajarský kostol pre všetkých nestačil. V tom istom roku, teda 1611, vykonal superintendent Izák Abrahamides vo Veľkých Levároch kanonickú vizitáciu, i ked tu evanjelického kazateľa ešte nebolo. Až po dvanástich rokoch prišiel sem prvý veľkolevárský kňaz evanjelického ausburgského vyznania Martin Hanko mladší, ktorý tu požehnane pracoval 36 rokov, 1623–1659. Ku koncu jeho účinkovania tu bol povolaný za výpomocného kňaza senický kaplán Stefan Mitis, ktorý tu účinkoval i po smrti Martina Hanku.
Pre evanjelictvo nastali ťažké časy. Juraj Johanides, rodák zo Sliezska a daľší veľkolevársky evanjelický kazateľ, sa však dokázal ako statočný Boží muž. Nebál sa napríklad ukryť u seba evanjelického senického kňaza Stefana Pilárika, ktorý ušiel z tureckého zajatia a ponáhľal sa ukryť do cudziny. Nebojácnosť Juraja Johanidesa však priniesla svoje trpké plody. V roku 1674 na mimoriadnom súde v Prešporku bol spolu s inými horlivými evanjelickými kňazmi a učiteľmi odsúdený do vyhnanstva. Po jeho nútenom odchode veľkolevársky evanjelický zbor bol 7 rokov bez kazateľa, čo využil katolícky kňaz Juraj Seniglovič, ktorý bol poslaný do Levár a snažil sa rôznymi spôsobmi rekatolizovať tunajších evanjelikov, čo sa mu aj v hojnej miere podarilo.
Všetci, ktorí sa narodili v rokoch 1676—1681 boli prekrstení násilne na katolíkov. Evanjelici sa museli zúčastňovať na katolíckych obradoch, krsty, svadby, pohreby sa vykonávali len katolíckym spôsobom. Násilne boli pokatolíčtení aj tzv. novokrstenci či habáni, ktorí sa dostali pod duchovnú správu katolíckeho úradu.
Až rok 1681, čo aj len načas, priniesol obrat k lepšiemu, keď tunajší evanjelici dostali kazateľa Jána Kosteleckého, ktorý ako bolo spomenuté bol predtým farárom v Jablonici. Počas desaťročného prenasledovania evanjelikov na Slovensku bol prinútený podpísať “reversales pro migrantibus“, t. j., že pre vieru sa odsťahuje do cudziny.
Odišiel do Nemecka, odkiaľ keď prenasledovanie trochu utíchlo, vrátil sa do vlasti a prišiel za evanjelického farára do Veľkých Levár. Počas jeho pôsobenia možno pozorovať zvláštny jav. Tí evanjelici, ktorí boli násilne prekrstení na katolícku vieru, sa opäť vracali do evanjelickej cirkvi. Duchovný život evanjelikov zmohutnel a to bol dôvod, prečo evanjelickeho kazateľa krivo obžalovali a on musel z Levár odísť. Tunajší evanjelici boli násilne znovu odovzdaní pod správu katolíckeho kňaza. Toto všetko nezostalo bez následkov. Evanjelikov rapídne ubudlo. V roku 1684 bol z Jura pri Bratislave povolaný kňaz Juraj Figuli, ale znemožnili mu príchod z katolíckej strany. Plných 23 rokov bol zbor opustený, až do roku 1707, keď sem prišiel kňaz Ján Hejl, rodák zo Skalice, ktorého príchod znamenal znovuobživenie evanjelického ducha. Lenže ešte v tom istom roku nastalo nové prenasledovanie evanjelikov a on, aby si zachránil holý život, musel ujsť.
Tu nastali pre evanjelikov v Levároch snáď najhoršie časy. Katolícky viedenský biskup a gróf Leopold Kollonič pokatolíčtenej vetvy veľkolevárských Kolloničovcov, sa stal arcibiskupom. Dozvedel sa, že práve jeho rodina je na príčine, že sa vo Veľkých Levároch evanjelici udržali. Poslal sem dvoch jezuitov, aby evanjelikov získali pre katolícku cirkev. Napriek iste tvrdému náporu mnohí pevní vo viere otcov vydržali, i keď roky 1676–1790 boli dobou najväčšieho útlaku a úpadku tunajšej evanjelickej cirkvi. V tomto období, súc bez kňaza, schádzali sa evanjelici po domácnostiach, kde si odbavovali súkromné služby Božie. Mnohí chodievali na služby Božie peši až do Modry, kde bol artikulárny chrám, bratia a sestry museli vyraziť v noci, aby stihli chodníkom cez Karpaty prísť na začiatok služieb Božích. Chodníček ktorým šli, dostal meno Luteránsky chodník. Koncom 18. storočia počet evanjelikov v dôsledku krutého prenasledovania klesol na 200.
Naši predkovia však túžili po pravidelných bohoslužbách. A tak vznikla myšlienka pripojiť sa k niektorému existujúcemu evanjelickemu zboru. Myšlienka sa ujala a veľkolevárski evanjelici sa roku 1785 pripojili ako fília k holíčskemu zboru, kde pôsobil kňaz Ján Klačáni.
Tento prichádzal raz za štvrťrok do Levár odbaviť bohoslužby a prislúžiť sviatosti. V záznamoch sa uvádza, že prvé služby Božie pod jeho vedením sa uskutočnili v dome Samuela Hýla v ulici zvanej “Neustift“, kde bývalo najviac evanjelikov. V tomto čase cirkev nemala svoj kostol, nakoľko predošlý, stojaci na mieste terajšieho rímsko-katolíckeho, zabrali katolíci. Bol pôvodne drevený, po požiari na jeho mieste katolícka cirkev vystavala dnešný monumentálny chrám Boží.
Lenže evanjelici túžili po vlastnom stánku Božom. A to napriek tomu, že ich bolo žalostne málo. V týchto snahách ich podporilo vydanie Tolerančného patentu cisárom Jozefom II. v roku 1781, takže v roku 1787, teda 6 rokov po vydaní patentu, najmä zásluhou obetavých cirkevníkov Samuela Hýla, Jána Stepanoviča, Michala Majerského, Jána Kunu–Ištoka, Michala Hýla, začali stavať svoj tolerančný chrám, podľa nariadenia cisára bez veže, von z mestečka, s vchodom smerujúcim von z obce, bez ozdobných dverí, bez zvonov. I keď teda Tolerančný patent iba v obmedzenej miere povolil stavbu evanjelických kostolov, náš ľud bol cisárovi vďačný aj za to.
S Božou pomocou a nesmiernymi obeťami (spomeňme si na biedu prostého ľudu, na zaťaženie daňami a mnohé iné negatíva) stavbu dokončili v roku 1790 a posvätili ho 4. decembra 1791, kedy na druhú adventnú nedeľu sa tu konali i prvé bohoslužby. Slávnosti sa zúčastnilo viacero významných osobností evanjelického sveta.
V roku 1793 sa veľkolevárska evanjelická cirkev osamostatnila od zboru holíčskeho a povolala si za kazateľa Jána Michnu, rodáka z Oravy, ktorý tu požehnane a tvorivo pôsobil až do roku 1828. Zbor mal vtedy spolu 260 duší (Veľké Leváre a okolie). Kňaz, nakoľko fary nebolo, musel spočiatku bývať po jednotlivých rodinách cirkevníkov. V roku 1799 bola postavená i fara, do ktorej sa 9. decembra nasťahoval. Dodnes tento trakt stojí a slúží ako hospodárska časť. Evanjelický ľud bol ochotný a obetavý, len aby si svojho duchovného pastiera udržala a vyživil. V roku 1800 daroval prvý organ do chrámu Michal Mandelík, mlynársky majster. Cirkev sa zveľadovala a radostne budovala.
Lenže v roku 1823, ešte za pôsobenia kňaza Jána Michnu postretlo zbor veľké nešťastie. V evanjelickej ulici vznikol požiar, postupne zachvacujúci domy evanjelikov a nakoniec i kostol, v ktorom všetko drevené zhorelo. Pre evanjelický ľud, po dlhé desaťročia ťažko skúšaný, to bola strašná rana. Ale naši predkovia sa nevzdali. S nesmiernou energiou začali chrám opravovať, v čom na ich prosbu finančne pomohol i gróf Maximilián Kollonič. Daroval drevo na krov a škridlicu prepustil za naozaj miernu cenu. Po celej cirkvi sa konali zbierky na tento chrám Boží. Práca sa vykonala v rekordnom čase, už 20. septembra 1824, teda o rok, mohol evanjelický biskup Michal Kováč–Martiny odbaviť v ňom kanonickú vizitáciu. Spomeňme mená tých, ktorým patrí večná vďaka pri tejto práci:
Ján Dokupil, inšpektor cirkvi, jeho brat Samuel Dokupil, Ján Majerský, Juraj Kadlečík, Michal Rigáň, kurátor, vdova po Michalovi Mandelíkovi, rod. Chlupová, vdova po Jánovi Ružičkovi, rod. Kunová. Všetky tieto starosti nezostali bez následkov aj na zdraví farára. Ján Michna sa v auguste 1828 pre slabosť, vyčerpanosť a chorobu poďakoval a vzdal sa kňazského úradu.
Po ňom ako kňaz a zároveň učiteľ nastúpil Juraj Penička, ktorý tu pôsobil celý život, až do roku 1861, kedy vo veku 65 rokov 2. marca zomrel a je pochovaný na tunajšom evanjelickom cintoríne s manželkou a dcérou. Za jeho účinkovania v roku 1831 cirkev kúpila druhý organ za 125 zlatých, roku 1838 biskup dr. Samuel Stromský vykonal tu kanonickú vizitáciu, roku 1846 bol postavený múr z pálenej tehly okolo cintorína, roku 1850 sa pristavila ku kostolu malá sakrestia. Aj keď roku 1860 evanjelickú štvrť postihlo ďalšie nešťastie – celá vyhorela, popri svojich starostiach a ťažkostiach neprestali pamätať ani na cirkev. Veď v tom istom roku si zaopatrili tri nové zvony z ocele od firmy vo Westfálsku. Prvý zakúpil zbor, druhý stredný bol zakúpený z daru Gustav–Adolfského spolku a z daru Martina Kukliša, cirkevníka v Čáčove, tretí malý daroval Jozef Roll, inšpektor cirkvi s manželkou Juliannou rod. Dokupilovou.
Po smrti Juraja Peničku do úradu nastúpil Jozef Šimko. Zároveň bol učiteľom. Pracoval tu 40 rokov a keď v roku 1901 odišiel na odpočinok, zanechal tu naozaj požehnané dielo. Roku 1870 bol zakúpený tretí organ so 6 registrami, postavený známou firmou Samuela Sašku v Brezovej pod Bradlom a slúži nám dodnes. Roku 1876 sa generálne opravil chrám a fara. Roku 1876 získala cirkev pozemok pre stavbu svojej školy, ktorú roku 1885 i postavila. Zbor sám nemal dosť financií na takéto dielo, ale opäť sa našli štedré duše, ktoré pomohli: vdova Juliana Rollová, rod. Dokupilová a vdova Terézia Pukanská, rod. Kubáni (na rozdiel od prvej darkyne peniaze si sama ťažko vyrobila: darovala 800 zlatých!).
Za pričinenia inšpektora cirkvi Jozefa Ružičku, kurátorov Pavla Kadlečíka a Samuela Rigáňa škola sa v krátkom čase postavila celkovým nákladom 1 700 zlatých.
Rokom 1890 začal počet evanjelikov opäť klesať. Nezamestnanosť vyhnala mnohých otcov rodín najmä do Ameriky, odkiaľ sa mnohí do vlasti už nevrátili. V roku 1891 na storočnicu posvätenia chrámu zbor opravil kostol, faru, múr, zakúpil dva nové lustre. Keď v roku 1896 štát vyhovel prosbe cirkvi a prisľúbil plat evanjelickému učiteľovi 205 zlatých ročne, cirkev si povolala učiteľa–kantora Pavla Kútzkeho, ktorý tu nastúpil roku 1897 a pracoval pre cirkev až do smrti v roku 1932. Je pochovaný na našom cintoríne.
Po odchode farára Jozefa Simku prišiel sem kňaz Ján Maliarik, dovtedy pôsobiaci v Nemcovciach na východnom Slovensku, ktorého biskup ustanovil za farára tunajšej cirkvi, nakoľko si uvedomoval, že v katolíckom prostredí musí pracovať silná evanjelická osobnosť, aby viedla zverený mu ľud po pevnej a správnej ceste evanjelia. Za jeho účinkovania v roku 1902 bola vystavaná nová terajšia fara. Pracoval i literárne, v zborovom archíve a knižnici je veľká časť jeho kníh, vyhlásení, úvah, zameraných na pokoj a mier medzi národmi. Nakoľko po vypuknutí 1. svetovej vojny sa otvorene a verejne postavil proti násiliu, bol uväznený, neskôr daný do samotky v tzv. blázninci na Kateřinkách. Neskôr ho násilne prinútili odísť do dôchodku. Ale žil až do konca života v tunajšej obci, kde ďalej literárne pôsobil. Zomrel v roku 1946, pochovaný je na tunajšom evanjelickom cintoríne vedľa svojej matky.
V ďalšom období pôsobili vo veľkolevárskej evanjelickej cirkvi farári Milan Zarnovický, Miloš Hodža, veľký slovakofil a národný buditeľ, Pavel Sabo, Štefan Sasko, Ján Skára, Ján Kmeť, senior, Pavel Horniak, za účinkovania ktorého zbor zakúpil 8 jutár pozemkov, aby bola cirkev sebestačná, v roku 1938 sa pristavila veža, chrám zvonku i znútra obnovil a zaviedlo sa elektrické osvetlenie. V roku 1948 sa urobila nová strecha veže, vojnou poškodená, roku 1952 bola postavená väčšia sakrestia, opravil sa múr okolo cintorína. V roku 1964 bol tiež vojnou poškodený organ opravený, vyladený a zavedený na elelktrický pohon. V roku 1967 sa kostol znútra vymaľoval, opravené boli lavice, roku 1969 položená nová škridlica na kostole, odkvapové žlaby a rúry. Po smrti brata Pavla Horniaka v roku 1975 zbor administroval krátky čas brat Vladimír Kubovčák, farár prievozský a po ňom prišiel ako námestný kňaz Ján Naď. Počas jeho pôsobenia sa zriadila šachta na odpad, vybetónovala sa kancelária, brizolitom obhodila predná časť fary, plynofikovala sa fara, časť strechy na fare sa pokryla novou škridlicou, vybudoval sa okrasný plot z hlavnej, Komenského ulice.
Po duchovnej stránke sa brat farár Naď snažil, ako to vyplýva z dokumentov, prehĺbiť vnútornú zbožnosť tunajších evanjelikov, napriklad v podobe zavedenia domácich pobožností. V roku 1979 bol odvolaný za námestného kňaza do Bukovca a uprázdnenú farskú stanicu administroval brat dr. Vladimír Gál, farár bratislavský. V roku 1980, 1. marca, bol povolaný za kazateľa zboru a duchovného pastiera Pavel Gabriš z Prievozu, predtým seniorálny kaplán Považského seniorátu a námestný kňaz v Tisovci na strednom Slovensku.
Na tomto mieste podáva správu o prácach, ktoré sa vykonali za jeho nie dlhé účinkovanie v zbore, v minulosti ťažko skúšanom a postihovanom. Vidí v tom však predovšetkým prejav veľkej Božej milosti v prácach a akciách, ktoré sa spoločnými silami vykonali: stará dreváreň sa prestavala v roku 1980 na reprezentačnú garáž, múr okolo kostola a fary sa obnovil, znovu omietol a vylíčil, kostol dostal nový vonkajší náter, čast dvora sa vybetónovala, renovovali sa niektoré predmety v chráme Božom – krstiteľnica, oznamová skrinka, v roku 1981 boli urobené prefabrikáty na obrubníky vo farskej záhrade, upravená veranda, vybetónovaná podlaha vo dvoch izbách, nehovoriac o doplnení inventáru kobercami, kuchynskou linkou, podlahovou krytinou.
Okrasný plot z prednej časti fary dostal nový náter a farská záhrada nadobudla parkovo-účelový ráz. Na tri okná z prednej strany sa nechali zhotoviť a namontovať drevené bezpečné rolety; slovom, ako tento chrám Boží, tak i fara sú v takom stave, že keby keby ich videli napríklad brat farár Ján Michna, určite by si vzdychol so žalmistom: “Blahoslavený človek, ktorý v Tebe nachádza silu, tí čo majú na mysli cesty do chrámu!“ Ano, bratia a sestry, veľké veci s nami učinil Hospodin, máme Mu prečo ďakovať od počiatku pevného postavenia tohto zboru na našom evanjelickom Sione.
Pavel Gabriš
Veľké Leváre 29. 10. 2000