2M 32, 7-14
I riekol Hospodin Mojžišovi: Choď, zostúp, lebo tvoj ľud, ktorý si vyviedol z Egypta, sa zvrhol. Veľmi rýchlo odbočili z cesty, ktorú som im prikázal; urobili si uliate teľa, klaňali sa mu, obetovali mu a hovorili: Izrael, toto sú tvoji bohovia, ktorí ťa vyviedli z Egypta. Potom Hospodin riekol Mojžišovi: Videl som tento ľud, že je to tvrdohlavý ľud. Preto ma teraz nechaj, nech vzplanie môj hnev proti nim a vyhubím ich; teba však učiním veľkým národom. Avšak Mojžiš sa snažil obmäkčiť Hospodina, svojho Boha, a hovoril: Prečo vzplanul Tvoj hnev, Hospodine, proti Tvojmu ľudu, ktorý si veľkou silou a mocnou rukou vyviedol z Egypta? Prečo by mali Egypťania hovoriť: Vyviedol ich so zlým úmyslom, aby ich pobil na vrchoch a vyničil z povrchu zeme. Obráť svoj prudký hnev a milostivo zmeň zlo, ktoré si chystal proti svojmu ľudu. Pamätaj na Abraháma, Izáka a Izraela, svojich služobníkov, ktorým si prisahal sám na seba a riekol si im: Rozmnožím vaše potomstvo ako nebeské hviezdy; celú túto krajinu, ktorú som vám prisľúbil, dám vášmu potomstvu a bude ju dedične vlastniť na veky. Potom Hospodin milostivo zmenil zlo, ktoré zamýšľal učiniť svojmu ľudu.
Radostná veľkonočná doba pomaly prechádza do svätodušného obdobia. Víťazstvo vydobyté na Golgote a potvrdené vzkriesením bolo korunované v nebi. Následne Pán Ježiš sediac na Božom tróne prevezme všetku moc na nebi aj na zemi a prostredníctvom Ducha Svätého začne zhromažďovať svojich vyvolených, zo všetkých končín zeme, svoju cirkev. Hoci staro zmluvný text je od týchto udalostí vzdialený tisíce rokov a opisujúci dávne udalosti spojené s duchovným životom vyvoleného ľudu, veľmi tesne súvisí s našou často rozporu plnou prítomnosťou života cirkvi pokračovateľov zjavenia na Sinaji.
Ako ľahko človek zabudne na Boha! Po veľkolepom vyslobodení z egyptského otroctva, zázračnom prechode cez Červené more, následnom sýtení mannou, vydaní Božieho zákona, slovom zaopatrení telesnom i duchovnom sa izraelci odvracajú od Hospodina a vytvárajú si boha podľa svojich predstáv.
Napriek vyslobodeniu z Egypta a zázrakov na púšti sa ochotne vzdávajú svojich zlatých ozdôb, aby im z nich kňaz Áron vytvoril zlaté teľa – býka, podľa vzoru pohanských egypťanov, ktorí zo všetkých zvierat najviac uctievali býka ako symbol plodivej sily a energie. Zabudli na Božie prikázanie: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou!“ (2M 20, 3-4)
V úvode textu 32. kapitoly sa dozvedáme, že sa tak dialo kvôli meškaniu a neprítomnosti Mojžiša. Vznikol v ľude problém úcty Boha a nejasnosť, kto ľud povedie ďalej. Ľud reaguje na dlhý štyridsať dňový pobyt Mojžiša na Sinaji netrpezlivosťou a tvorbou nového pozemného boha. Neprítomnosť Mojžiša a Božie mlčanie vedie ľud k hriešnemu konaniu. Ľud nevedel, čo sa mohlo ich vodcovi prihodiť: opustil ich Mojžiš alebo zahynul? Hoci ľud Boha nevidel, ale počul predtým jeho hlas z neba, predsa pôvodný zákaz zobrazovať si Boha cez viditeľnú podobu prekročí a žiada si mať nejaké viditeľné božstvo.
1. Pravého Boha si pozmeňujeme podľa seba, zabúdajúc na prítomnosť skutočného a vzkrieseného Krista
Áron konal pod tlakom ľudu a konal zle. Prikazujú mu, aby im urobil boha, ktorý by ich viedol. Ten mal zaujať miesto pravého Boha, ktorý ich viedol doteraz. Skutočným problémom je, že ľud si jednak tvorí nedovolenú podobu pravého Boha a neskorším zvolaním pred modlou zamení pravého Boha za mŕtvu modlu. Vskutku išlo o zúženie Božej blízkosti a prítomnosti na materiálny obraz.
Teľa zo vzácneho kovu, ktorý poskytol ľuda nemal podľa všetkého predstavovať natoľko boha, ako skôr mal byť hmatateľným a účinným znakom Božej blízkosti, takže slávnostné vyznanie ľudu pred teľaťom rozvíja drámu príbehu. Ľud zvolá pred modlou, že ona je bohom, ktorý už v minulosti viedol ľud. Prenos skúsenosti s pravým Bohom na falošnú modlu je urážkou Boha. Mŕtvemu obrazu ľud vdýchol život tým, že mu pripíše to, čo predtým zakúsil so živým Bohom cez Mojžiša.
Áron sa skutočne veľmi vážne zaplietol do modloslužby a bude preto pokarhaný Mojžišom. Vyvolený ľud upadol do hriechu, klaňal sa zlatému teľaťu. Pán Boh požiadal Mojžiša, aby zostúpil z vrchu Sinaj a vykonal Boží rozsudok na ľude, ktorý sa skazil. Vznesená požiadavka nie je však Božím príkazom, ale je to skôr veľmi náročná skúška Mojžišovej viery a jeho duchovnej sily zachovať si dôveru v Pána Boha a v jeho prisľúbenia. Tento príbeh je unikátny práve v odhalení jedného z našich najväčších ohrození a tendencií. Práve toto je desivou realitou cirkvi aj dnes. Ani nie tak ateizmus, ale fenomén prispôsobovania si Boha na svoj vlastný obraz.
Príbeh o zlatom teľati, ktoré zhotovil Áron nie je o typickom modlárstve, alebo o odpadnutí od Hospodina, či zapretí viery v neho. Dokonca to zrejme, ani nie je prevzatie cudzieho náboženstva. Tento príbeh hovorí o zmene Božieho obrazu. Dnešný človek boha chce, ale podľa vlastných predstáv a potrieb. Na prvý pohľad sa zdá, že Boh zámerne prejavuje pred Mojžišom svoj hnev a úmysel zničiť neverný ľud a k tomuto rozsudku pripája prísľub, že z Mojžišovho potomstva urobí veľký národ. Text to vyjadruje presne takto: „Preto ma teraz nechaj, nech vzplanie môj hnev proti nim a vyhubím ich; teba však učiním veľkým národom.„ (v. 10)
Mojžiš však je pevný v tejto mimoriadne náročnej skúške a hrozivom pokušení. Rozhodol sa radšej, aby jeho potomstvo nevstúpilo osobitným spôsobom do dejín, alebo aby prípadne sa celkom stratilo, len aby Boh nepoprel svoje slovo. Mojžišova modlitba pred Pánom Bohom je skutočným vrcholným prejavom prosebnej modlitby. Mojžiš akoby obrátil Božie slová proti samotnému Pánu Bohu, alebo lepšie povedané, odvoláva sa na Božie slová a tak vyprosuje odpustenie pre svoj ľud. Sila Mojžišovej modlitby spočíva v tom, že opakovane pripomína Pánu Bohu, aký je verný a spoľahlivý vo svojich skutkoch. Mojžiš vo svojej modlitbe ukazuje jasne, že nikdy nepochyboval a nepochybuje o Božej vernosti voči vlastným prísľubom. Práve v tejto hlbokej dôvere v Božiu milosrdnú vernosť tkvie prameň účinnosti Mojžišovej modlitby za svoj ľud.
2. Privoláme si odsúdenie, ale Božie milosrdenstvo nás zachraňuje
Opäť sa prejavilo Božie nepochopiteľné milosrdenstvo: „Potom Hospodin milostivo zmenil zlo, ktoré zamýšľal učiniť svojmu ľudu.“ (v. 14) Nie, že by snáď Boh menil svoje názory ako človek, ale kvôli nášmu lepšiemu pochopeniu vážnosti celej situácie je to takto opísané. S niečím podobným sa stretávame, keď Boh hovorí, že oľutoval stvorenie človeka. Nie, neoľutoval v pravom zmysle slova, ale Jeho bolesť a sklamanie z ľudského konania bolo veľmi veľké. Božie milosrdenstvo sa v dejinách neustále opakuje. Od samého počiatku ľudských dejín, keď sa mu prví ľudia obrátili chrbtom, zasľúbil im Záchrancu, ktorý zničí Božieho i ľudského nepriateľa. V Božích súdoch nachádzame prvok milosrdenstva, ktorý umožňuje nový začiatok ako pri potope sveta alebo v prípade vyvoleného ľudu.
Áno, neposlušnosť a vytváranie si rôznych modiel je základný ľudský problém. Už na úsvite dejín, v raji to bola neposlušnosť, ktorá prvých ľudí priviedla k nepochopiteľnému konaniu. Aj dnes sa možno pýtame, ako mohli ľudia v raji, obklopení tým najvyšším duchovným i telesným dobrodením sa odvrátiť od Boha?
Je tiež aj nepochopiteľné, ak do kresťanskej evanjelickej výchovy v našich rodinách bolo investované maximum a deti z takéhoto prostredia sa rozišli po svojom žijúc si po svojom bez Boha na svete. Hoci sme tiež vyvolený Boží ľud, ľud novej zmluvy, ba učitelia Božej pravdy i morálky, môžeme snáď o sebe povedať, že sme poslušní a v našom srdci neprebývajúci žiadne modly? Žiaľ, ani poslušnosť Božiemu Slovu, ani láska k Bohu a blížnym nie sú naše silné stránky. Mnohé naše zlyhania sú tiež nepochopiteľné, veď v Ježišovi Kristovi sme dostali všetko a predsa zlyhávame, ako ľud pod Sinajom. Aj človek, ktorý uznal a oslávil vzrieseného a prítomného živého Pána, existuje tak, akoby Ježiš neexistoval.
Rád by som spomenul v tejto súvislosti aj desivé slová apoštola Pavla, ktoré sa nás snažia zobudiť z akéhokoľvek falošného pokoja a idealistických predstáv o cirkvi a o sebe. Je to Pavlovo prorocké predpovedanie o odpadnutí cirkvi v posledných dňoch, ktoré doslova sa stane akoby normou a niečím normálnym na istý čas: „Lebo príde čas, keď (ľudia) neznesú zdravé učenie, ale pretože chcú počúvať len to, čo sa im páči, budú si podľa svojich žiadostí zháňať učiteľov, odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam.„ (2 Tim 4, 3-4)
Áno bude a je tu obdobie globalistických reklám spôsobu života, spoločenských politických páčiacich sa osobností, formotvorných učiteľov podľa vlastných túžob a predstáv človeka, či európskej komunity, ktorá, ako loď nabrala otočením kormidla strmý kurz od štandardov Svätého Písma. A naopak cirkev sa stala už bájkou, či odstrčenou bárkou na brehu ďalšieho pokračovania dejín.
Modlárstvo Izraelských privolalo však na seba Boží spravodlivý hnev. Hospodin akoby opäť oľutoval, že si vyvolil svoj ľud a jediné spravodlivé riešenie vidí v jeho vyhubení. Dnešnému človeku odchovanému humanizmom, ktorý človeka s jeho žiadosťami povýšil na najvyššie miesto sa takéto rozhodnutie vidí neľudské a nie demokratické, lebo človek má mať právo na svoj život. Prečo by mal fungovať pod hrozbou nejakej Božej odplaty?
Aj dejiny cirkvi vypovedajú a potvrdzujú drámu pod Sinajom. Kedysi kvitnúce zbory v Malej Ázii, Severnej Afrike, ale aj mnohé kvitnúce zbory našej cirkvi postihol Boží súd. Nemôžeme sa falošne ubezpečovať ako židia sme potomkovia Abraháma, sme dediči reformácie a členmi obnovenej cirkvi. Pokiaľ nás Pán nájde nedostatočnými, Boží spravodlivý trest nás neminie.
O tomto všeobecnom jave v cirkvi, zvlášť v posledných dňoch hovorí aj Pán Ježiš slovami: „Pretože neprávosť vyvrcholí, ochladne láska mnohých. Ale kto vytrvá až do konca, bude spasený.„ (Mt 24, 12–13)
Navonok sa môže zdať, že cirkev a my v nej funguje podľa svojho poriadku, či reformačných zásad. No v skutočnosti sme ďaleko od skutočného uctievania Boha . Dôsledok môže byť strašný. Náboženstvo bez skutočného Boha. Kresťanstvo bez Krista. Evanjelium bez kríža. Viera bez moci. Zhromaždenie na púšti bez skutočné Boha, ale tešiace sa pri modle vlastných žiadostí. Boží súd a Božie milosrdenstvo sa najdokonalejšie prejavili v obetovaní Pána Ježiša. Boží Syn seba samého ponúkol Bohu ako riešenie Božej spravodlivosti i Božieho milosrdenstva. Na Ňom Boh v celej hrôze svojho hnevu potrestal hriechy ľudu. Z toho vidíme, že hriech je niečo strašné, čo nemôže nezostať nepotrestané, a preto nemôže byť bagatelizovaný a prehliadaný. Pán Ježiš sedí teraz na Božom tróne a prihovára sa za svoj ľud. Mojžiš sa tiež prihováral za ľud a hoci to Pán Boh ocenil, neboli to Mojžišove prosby, ale predovšetkým Božie milosrdenstvo, ktoré odvrátilo záhubu. Pán Ježiš je dokonalý Orodovník, ktorého slovo má u Boha váhu, lebo za ním je obeť, ktorá Bohu jediná umožňuje odpustiť každý hriech a odvrátiť spravodlivý hnev. Nádejou každého jednotlivca i sveta je Pán Ježiš, ako jediná dostačujúca spravodlivosť. K Nemu sa utiekajme vyznávajúc svoju biedu zabudnutia, či zmenu obrazu skutočného Boha a zároveň u Neho čerpajme silu pre spravodlivý život z Ducha Svätého. Amen.
Propozícia:
Dejiny Izraela nie sú vzdialené nášmu kresťanstvu
1. Pravého Boha si pozmeňujeme podľa seba, zabúdajúc na prítomnosť skutočného a vzkrieseného Krista
2. Privoláme si odsúdenie, ale Božie milosrdenstvo nás zachraňuje