Putovanie je súčasťou náboženského prejavu rôznych náboženstiev a kultúr už od praveku. Ľudia putovali a dodnes putujú desiatky, stovky, ba i tisíce kilometrov na posvätné miesta k vrchom, hájom, chrámom či veštiarňam. V dávnejšej minulosti bolo takéto putovanie nielen fyzicky a finančne náročné, ale aj životu nebezpečné. Pred dlhou púťou do Jeruzalema alebo do Compostely sa zvykli spisovať závete. Takúto riskantnú púť museli dokonca povinne vykonať za trest tí, ktorí sa dopustili ťažkého hriechu.
Hoci púť ako taká nie je súčasťou náboženskej praxe evanjelickej cirkvi, v minulosti putovali veľmi často aj evanjelici. Najprv z fílií, vzdialených osád, kopaníc a samôt na bohoslužby do kostolov, v časoch náboženskej neslobody do artikulárnych chrámov. Napríklad evanjelici z dolného Rakúska navštevovali služby Božie až v Bratislave.
Aj Modra ako slobodné kráľovské mesto bola ostrovom limitovanej náboženskej slobody na dlhé desaťročia aj pre bratov a sestry vo viere z Veľkých Levár, kde sa udržal jediný evanjelický cirkevný zbor na dolnom Záhorí. Keďže však nesmeli mať ani svoj kostol, ani farára, museli putovať cez Záhorskú nížinu a potom krížom cez Malé Karpaty takmer štyridsať kilometrov, kým došli do svojho cieľa v Modre.
Na pamiatku ich viery a vytrvalosti sme v októbri minulého roku pri 500. výročí reformácie otvorili nultý ročník pochodu Luteránsky chodník. Vzhľadom na okolnosti sme vtedy absolvovali len polovičnú, ale náročnejšiu časť z Kuchyne cez hory do Modry. No a keďže tento náš úvodný pokus dobre dopadol, 22. apríla tohto roku sme si toto putovanie zopakovali už ako 1. ročník diaľkového pochodu v celej dĺžke takmer 40 kilometrov.
V to skoré nedeľné ráno sme vyrazili autobusom z Modry do Levár, kde sme sa po úvodnej krátkej bohoslužbe rozdelili na dve približne rovnako veľké skupiny. Jedna sa vrátila autobusom do Kuchyne a ďalej pokračovala pešo, tá druhá vedená našim miestnym sprievodcom bratom Rigáňom vykročila cez záhorské borovicové lesy, prešla krížom cez vojenské letisko a po prekonaní Malých Karpát dorazila podvečer na modranskú faru.
No a akú máme bilanciu tohto vydareného podujatia? Ak som dobre rátal, všetkých účastníkov bolo spolu 28. Celú trasu prešlo 11 účastníkov (vrátane brata farára). Cyklistická zložka mala aj tento raz len jedného účastníka, brata Petra Ružeka. Čo je zvlášť potešiteľné, pochod bol trojgeneračný s účasťou rodičov, starých rodičov a detí. Najstaršia účastníčka sestra Vierka Marcinová zvládla vo svojich 72 rokoch bez akejkoľvek ujmy celú trasu spoločne so svojím 24 ročným vnukom Danielom. Najmladšou účastníčkou pochodu bola Ema Klimková. Počas putovania sme mali dobrú náladu a krásne slnečné počasie, nebolo ani chladno, ani príliš teplo. Viacerých turistov vraj odradila dĺžka trasy, ale tieto obavy neboli opodstatnené. Jednému mladému mužovi sa dokonca zdalo prevýšenie trate príliš malé a preto si ju predĺžil výstupom na Vysokú z náročnejšej záhorskej strany.
My zúčastnení sme si dokázali, že aj takáto dlhá cesta sa s dobrou motiváciou dá zdolať. Spoznali sme svoje možnosti a spoznali sme sa viac aj navzájom. Už sa tešíme na budúci 2. ročník Luteránskeho chodníka.
Ján Juran