Túžil, aby ľudia prestali navzájom bojovať, aby začali hovoriť spoločným jazykom esperantom a aby na celej planéte vznikol jediný celozemský univerzálny štát. Ako evanjelický kňaz nazýval „bratmi“ katolíkov, pravoslávnych, boľševikov, židov, budhistov, moslimov aj hinduistov. A kamarátsky oslovoval aj rakúskeho cisára, pápeža, Gándhího, Stalina a Hitlera. Ján Maliarik uznával jedinú vojnu – proti vojne. Okrem toho odmietal týranie zvierat, pokrytectvo cirkvi aj aroganciu mocných. Dnes takmer neznámy muž viedol svoj boj z dedinskej fary vo Veľkých Levároch.
Na súboj myšlienok: „Freund Hitler… Priateľu Hitler… Keď si nenecháš odo mňa povedať a naďalej pokračuješ v tejto vojnovej hojdačke – bez toho, aby si si uvedomil pravdu, prijal ju a nasledoval – tak sám seba – ako aj celý nemecký národ – uvrhneš do veľkého a ťažkého utrpenia… Utrpenie sa môže rozšíriť do sveta… Boh všeobjímajúci má nespočetné množstvo rôznych priestorových a časových možností pre odmeny a tresty… Zdraví ťa – vo všeotcovskej láske čo najsrdečnejšie oddaný… Kňaz Ján Maliarik.“
Týmito slovami sa prihováral jednému z najväčších zločincov slovenský evanjelický kňaz. V liste fűhrerovi Tretej ríše tykal a keď list dopísal, podpísal sa a pripísal aj miesto, odkiaľ sa mu prihováral. Z fary vo Veľkých Levároch. To nebolo všetko. Ján Maliarik písal Hitlerovi nielen počas druhej svetovej vojny, ale už pred ňou. Krátko pred vypuknutím najkrvavejšieho ozbrojeného konfliktu v dejinách ľudstva ho pozval v otvorenom liste do Piešťan. Na „súboj ideí“, ako uvádzal. Kňaz z malej dedinky na Záhorí mal „len“ jednu podmienku: aby sa Hitler počas návštevy zriekol zbrojenia a vojnových operácií.
Podobne písal už počas prvej svetovej vojny všetkým vtedajším štváčom. Kto vlastne bol kňaz, ktorý mal odvahu vzdorovať najmocnejším mužom sveta?
Koniec mordovačke!: Na „scéne“ sa ukázal už dve desaťročia pred listom Hitlerovi. A takisto pri vojne. Tej prvej svetovej. V roku 1914 apeloval v otvorených listoch na predstaviteľov mocností, aby sa v určený deň stretli v Krakove, kde sa všetky spory urovnajú. Sám do Krakova aj cestoval, listy mu však zhabala polícia a jeho samého na ceste zatkli a šupli do väzenia.
O dva roky dal o sebe opäť vedieť. Jatky nadobúdali ohromné rozmery – a keď v pražskom Národnom divadle vo februári 1916 dávali predstavenie Wagnerovej opery, udialo sa čosi neslýchané. Vystúpenie, ktoré nebolo na programe. Dobová tlač hlásala: „V prestávke povstal akýsi muž a počal česky a potom slovensky kázať, začnúc slovami ´pokoj vám!´ Dal sa hlasito kázať o uzatvorení mieru a podobne. Kázanie vzbudilo v obecenstve nemalý rozruch. Vzápätí bol z hľadiska odvedený a dopravený do ústavu pre choromyseľných. Zistilo sa, že nebožiak je 47-ročný evanjelický pastor Jan Maliarik.“
Slovenský historik, profesor Roman Holec, ktorý sa odborne venoval Maliarikovi, to dopĺňa: „Prekvapenie bolo dokonalé, účinok problematický. Ohromení ľudia boli v rozpakoch vyjadriť súhlasné alebo odmietavé reakcie. Nakoniec zasiahli privolaní detektívi, odvážneho kňaza zatkli a opera mohla pokračovať.“
Profesor Roman Holec podotýka, že nešlo o náhodný výkrik do tmy. Kňaz Maliarik prednášal vo Viedni, Prahe, Brne aj Budapešti a po vzniku vojny sa snažil zvrátiť svetový vývoj a písal početné listy korunovaným hlavám a prezidentom. Bolo medzi nimi memorandum uhorskému ministerskému predsedovi Istvánovi Tiszovi aj priamo rakúsko-uhorskému cisárovi Františkovi Jozefovi s výzvou zastaviť vojnu – cisára oslovoval: „Otče!“ Pre nemeckého cisára Viliama II. – s jeho rozhodným podielom na rozpútaní vojny – mal v listoch oslovenie „milé dieťa božie“. A ruského cára Mikuláša II., ktorému v listoch vravel „holúbku môj zlatý“, žiadal cez Vianoce 1914 „urobiť koniec nekresťanskej mordovačke…“ Keď o rok nato písal ďalší list cisárovi Františkovi Jozefovi, vyzval ho činiť pokánie: „Ty si vo všetkých veciach prvý, bol si prvý pri pomätení celej generácie, musíš byť prvý aj v najkrajšej veci zo všetkých – v pokání… Bolo dosť zločinných kynožiacich chúťok!“
Vo Veľkých Levároch: Jeho listy sa do rúk cisára a neskôr Hitlera zrejme nikdy nedostali – buď ich zhabali naše úrady alebo skončili kdesi v priečinkoch na sekretariátoch. Ibaže nešlo len o „úlety“, ale o krk. Ako vysvetľuje Roman Holec, už za menšie prehrešky hrozil vojenský súd a poprava, brutálne bolo aj vojenské väzenie, v ktorom viacerí zošaleli. Maliarik zažil už predtým policajné vyšetrovanie, úrady mu obmedzovali pohyb, cirkev ho prinútila požiadať si o predčasné penzionovanie. Po výstupe v pražskom divadle ho obvinili z vlastizrady a čakal ho nepochybne hrdelný trest. Zachránilo ho len vyhlásenie za choromyseľného a internácia v pražskej psychiatrickej klinike. Prepustili ho až o takmer dva roky. Spolu s mamou sa vrátil do Veľkých Levár.
V dedinke na Záhorí neďaleko Malaciek prežil väčšinu života. Za evanjelického farára tu nastúpil v roku 1901. Cesta po stopách Jána Maliarika nás teda prirodzene zaviedla do Veľkých Levár, kde sme sa na evanjelickej fare stretli s dnešným (terajším?) zborovým farárom Radoslavom Dankom. „Maliarika ako farára síce predčasne penzionovali, ale nebolo to také drsné. Nemyslím si, že ho chceli ´upratať´,“ hovorí nám. „Vyrástol na osobnosť, ale v praxi už nezvládal robiť pastorálnu činnosť, ktorá leží na farárovi. Predčasným penzionovaním mu vlastne biskupi pomohli, aby mohol v ústraní tvoriť a nebol zaťažený každodennými povinnosťami.“
Vedľa veľkolevárskej fary stojí kostol, v ktorom pred storočím kázal Maliarik. O tom, že ho tu vnímajú ako významnú osobnosť, svedčí portrét, busta aj vystavené knihy, ktoré dnes vydávajú nadšenci z Brna. Na miestnom evanjelickom cintoríne nachádzame medzi starými náhrobkami jeho hrob. Rodák z Myjavy zomrel krátko po skončení druhej svetovej vojny v roku 1946 a pochovaný je vedľa mamy.
Kňaz Maliarik pritom kritizoval aj cirkev – tú evanjelickú aj katolícku. Podľa neho vstupovala do imperiálnych služieb, podieľala sa na udržiavaní vojen a modlitby a kázanie o Bohu zoči-voči vojnám a nenávisti považoval za špinavú lož. „On bol taký donkichot, bojoval s veternými mlynmi,“ hovorí farár Radoslav Danko. „V súčasnosti asi cirkev nedorástla do jeho štandardu myslenia. Bol teozof, ktorý vychádzal z Biblie, ale predostrel myšlienku, že Boha možno objaviť cez (iné) náboženstvo a že zákon svedomia (v srdci človeka je dôležitý v pohľade Božieho súdu). Bol to všeuniverzálny postoj, ale obávam sa, že súčasné kresťanstvo je príliš zahľadené do seba.“
Univerzálny štát: V dedine sa dodnes traduje, že Maliarik ako evanjelický kňaz – hádzal kvety na katolícku procesiu. Alebo že v jeho prítomnosti ste nesmeli zabiť muchu, ba ani odplašiť komára.
Maliarik totiž nebol len pacifista. V roku 1925 vydal svoje hlavné dielo – v ňom navrhol víziu celozemského univerzálneho štátu. Odrazili sa tu ideové vplyvy Komenského, Tolstého, Gándhího, utopistov a ďalších mysliteľov. „Hlásal nielen zrušenie vojen a jednotnú medzinárodnú reč esperanto, ale brojil proti hraniciam a oddeleným štátom, proti národným, rasovým a náboženským bariéram. Tým bol vtedy a vlastne aj dnes veľmi moderný,“ opisuje Roman Holec. „Idea jeho celozemského univerzálneho štátu vzbudzovala záujem, ale aj skepsu. Názory odborníkov oscilovali medzi konštatovaním duševnej poruchy, nelogickosťou a nesústavnosťou po otázku, ako by chcel takéto idey zrealizovať, ďalší mu vyčítali nedostatok skromnosti a priveľa mentorovania.“
Základom preňho bola absolútna tolerancia. Veď v jednom z listov pápežovi do Vatikánu doslova uvádzal: „To, čo ty, svätý otče, svojim duchom reprezentuješ, nestačí ani na zmierenie a zbratanie kresťanstva – ako by to mohlo stačiť na zmierenie a zbratanie celého sveta, myslím našu Zem a jej ľudstvo?“ A píše, čo treba: „Je to súcit s celým kresťanstvom, bez akejkoľvek výnimky! Súcit s celým židovstvom, s celým mohamedánstvom, s celým budhizmom, s celým brahmaizmom, taoizmom a konfuciánstvom a šintoizmom… čo najsrdečnejší súcit s celým ľudstvom.“ Mrazivo znie, že Maliarik tieto riadky písal v auguste 1939 – sotva pár dní pred prepadnutím Poľska nacistami a začiatkom druhej svetovej vojny.
Kto tu bol choromyseľný?: Hoci mnohým pripadal ako blázon a vysmievali sa z neho, Maliarikove apely opäť nabrali desivú naliehavosť. Opäť písal. Vodcovi talianskych fašistov Mussolinimu, japonskej militaristickej vláde aj spomínaný list Hitlerovi. Tomu, mimochodom, písal nemecky. Pápežovi sa prihováral latinsky a politikom Veľkej Británie anglicky. Ovládal veľa jazykov, študoval východné náboženstvá. Okrem toho vyjadroval názory aj na tabuizované témy ako láska a sex, bol tiež prísny vegetarián a odmietal aj týranie zvierat. A spomenutého komára – ako všetky prejavy „božieho všeživota“ – písal s veľkým písmenom, teda ako „Komára“.
Do Veľkých Levár si objednával množstvo filozofickej literatúry, rovnako bol produktívny aj sám: napísal vyše štyridsať spisov rôznej kvality. Maliarik nevzdoroval len potentátom. Ale vlastne aj svojmu okoliu. V slovenskom obmedzenom prostredí musel byť ktosi, kto pozná indické spisy a budhizmus, Rómov volá bratmi a kritizuje pokrytectvo cirkvi aj preťažovanie hospodárskych zvierat, doslova päsťou na oko.
Nečudo, že ho mali za blázna. V slovenských podmienkach zostal nepochopený. Kedysi a vlastne aj dnes. V Univerzitnej knižnici v Bratislave sme našli jeho diela s dosiaľ nerozrezanými stranami – Maliarikove knihy za takmer celé storočie od ich vydania nikto nečítal. Podľa Romana Holca sa v Slovenskom národnom archíve nachádza fond materiálov z pera Jána Maliarika, ktorý má dovedna 23 metrov a ktorý ešte nikto poriadne nevidel. „Za života vyvolával pochybnosti o svojom duševnom zdraví, málokto však vedel, akým komplikovaným vývojom prešiel tento vidiecky kňaz a že bol súčasťou celoeurópskeho reformného hnutia,“ dodáva historik. „Na západe by dnes mal sochy a bol by ikonou, veď vôbec nebol smiešnou figúrkou. Bol sčítaný, prerástol malé pomery. Lebo ak sa mu smejeme, smejeme sa sami sebe. Ktorý malý človek sa dnes dokáže postaviť voči korporáciám a vojnovej mašinérii? Písal apely, epištoly, otvorené listy – odmietané, ignorované, vysmievané. Ako jednotlivec bol síce bezmocný, ibaže právom sa však môžeme pýtať – kto tu bol choromyseľný? Človek a humanista Ján Maliarik alebo ľudia rútiaci sa pod vedením svojich politikov do skazy?“
Sám sa vyhlasoval za kozmopolitného človeka žijúceho a strácajúceho sa v absolútne: „Človečenstvo celé mojím ne je národom a svet dovôkola celý mojou vlasťou…“