13. 4. 2003 (ThMgr. Pavel Gabriš)
Keď majster zenu dosiahol osvietenie, z úcty napísal takéto slová:
„Och, aký je to nádherný zázrak, keď rúbem drevo: Keď čerpám vodu zo studne!“
(Anthony de Mello: Spev vtáka)
Vážení priatelia, bratia a sestry z Moravy aj zo Slovenska!
Je zázrak, že sme sa tu dnes stretli. Nie je to politický míting, ani rokovanie politických strán.
Nie je to kultúrne podujatie ani potlach trampov. Nie je to pracovná porada ani súperenie rôznych opozičných strán. Nie je to nič z toho, na čo je verejnosť zvyknutá. Sme tu preto, lebo nás spája záujem o duchovno.
Preto sme sem prišli radi. Rôzne duchovne orientovaní a takí rozdielni ľudia – a predsa máme radosť, že sa vidíme – známi aj neznámi. Dôvodom je láska, ktorú cítime k sebe a všetkému, čo vzišlo z láskavých rúk Stvoriteľa. Sme duchovne premenení aj odkazom muža, ktorého duchovná orientácia bola jednoznačná. A tak s Angelusom Silesiom potvrdzujeme, že „človek sa premieňa na to, čo miluje. Stáva sa Bohom, ak miluje Boha. Stáva sa zemou, ak miluje zem.“
Takto podobne to cítil aj slovenský evanjelický farár Ján Maliarik. V evanjelickej cirkvi sa slovo „kňaz“ používa málokedy. Kňaz obetúval na oltároch rôznych bohov plody zeme či zvieratá, dokonca ľudí. Bol Jeden, ktorý sa sám obetoval za celé stvorenstvo. Preto evanjelici veria a vyznávajú, že Kristovou obeťou sa kňazská obetná služba skončila. On je Najvyšší Kňaz, Prorok aj Kráľ. Jeho kríž ukončil obete. Jeho vzkriesenie potvrdilo skutočnosť: „Ja som vzkriesenie aj život,“ povedal. „Každý, kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrel.“ Aj túto pravdu viacero rokov zvestoval veriacim Ján Maliarik ako evanjelický farár vo Veľkých Levároch. Jeho kázne boli kristocentrické, hlboko premeditované, kontemplované, prežité a praktickým životom sa dokazujúce. Lebo Ján Maliarik žil to, čo kázal.
Ale prišiel čas, keď ho mocní tohto fyzického sveta – ako sa vraví – vyzliekli z farárskeho rúcha. Tento človek ako zdanlivo malý tvorček sa postavil proti besneniu svorky obrov. Známe je jeho vystúpenie proti Prvej svetovej vojne v pražskom Národnom divadle. Na margo tejto udalosti existujú rôzne výklady: Bol to výplod chorého mozgu. Bol to prejav človeka, ktorý sa robil mesiášom. Bol to muž, ktorý sa chcel „zviditeľniť“, a tak dostať do povedomia ľudí. My, ktorí sme študovali dielo Jána Maliarika však vieme, že ukazoval cestu života. Veď „Boh nám dal jednu jedinú cestu k životu, a je to láska. Jedinú cestu k šťastiu, a je to láska. Jedinú cestu k dokonalosti, a je to opäť láska.“ (Iginio Ugo Tarchetti)
Keď som spomenul, že v evanjelickej cirkvi sa namiesto slova „kňaz“ používa označenie „farár“, nebola to náhoda. Po verejnom vystúpení proti vojne Jána Maliarika najprv izolovali v Prahe na Kateřinkách, potom predčasne penzionovali. Už nemohol ani bývať na fare. V Levároch ho pritúlila učiteľka Karolína Malá. Teda: už nevykonával farársku službu, preto nebol ani na fare a nebol ani v činnej službe. Čím teda bol, keď vylúčime výraz „kňaz“? Evanjelickým farárom sa hovorí aj „duchovný pastier“. A tu prichádzame k poznaniu: Nič tak presne nedefinuje poslanie tohto človeka, ako výraz: duchovný pastier.
Ján Maliarik bol a zostal duchovným pastierom. Už nie iba úzkeho stádočka evanjelických veriacich. Už nie iba na Záhorí, nie iba na Slovensku. Jeho duchovný zrak sa upiera na všetkých ľudí Zeme. Študuje filozofické a náboženské spisy sveta. Učí sa jazyky. Píše množstvo kníh. Obracia sa na vedúce osobnosti doma aj v zahraničí. Bol to prejav rojka? Posadnutého mesiáša? Blúznivca?
Takéto prívlastky dostáva dodnes. Priznám sa, mnohému z jeho literárneho odkazu som nerozumel a mnohému nerozumiem dodnes. Študujem jeho diela už vyše 20 rokov. Niečo mi je blízke, niečo menej, niečomu absolútne nerozumiem. Viem však jedno: Ján Maliarik bol osvieteným duchovným pastierom. Bol to poctivý Hľadač pravdy, ako sme ho predstavili v televíznom filme s rovnomenným názvom pred siemimi rokmi. Z jeho odkazu sme viac ráz ponúkli aj poslucháčom Slovenského rozhlasu. Výsledkom je informácia o ňom – a možno zasiate semiačka túžby hľadať pravdu s láskou za každých okolností. O to mu predsa išlo po celý život…
Od roku 1980 sme sa takmer desať rokov schádzali v Levároch „na čierno“ s rizikom udania. Priaznivci Maliarikovho odkazu vydávali samizdaty z jeho diela. Mali možnosť osloviť evanjelických veriacich v kostole. Chodili k Maliarikovmu hrobu. Všetkých nás spájala túžba, ktorú duchovný pastier Ján Maliarik stvárnil vo svojom azda vrcholnom diele „Celozemský univerzálny štát“. Srdce nám pookrievalo pri predstave, že príde čas duchovnej globalizácie, pretože Duch zvíťazí nad hmotou, ako Ján Maliarik veril.
A hľa, nastal čas slobody prejavu, možnosť verejne vysloviť vlastné presvedčenie, prvé záchvevy pri názve „Celosvetová globalizácia“. Že by sa proroctvo Jána Maliarika začínalo napĺňať? Že by sme zastali na prahu duchovného osvietenia ľudstva? Mnohí z nás sme mali takéto vízie…
Ale realita prebúdza zo snov a vízií. Dnes je nám všetkým, príslušníkom oboch bratských národov, jasné, že ani integrácia do Európy, ani reči o globalizácii nie sú založené na duchovnej báze. Dôvody sú tvrdo ekonomické, vojenské, politické. Úporne sa bojuje o to, aby sa aspoň niečo z duchovna dostalo do ústavy Európskej únie. Vraj tam bude slovo „Boh“. A čo ďalej? Nikto to nevie. Jedno je však navidomoči jasné: zjednocovanie sveta nie je na báze tej, ktorú odporúčal Ján Maliarik. Nie je to duchovné zjednocovanie, o ktoré sa snaží súčasný pápež a ďalšie duchovné osobnosti. Svetu biznisu nejde o poslúchnutie duchovných vodcov. Ani to nerobia. Dôkazom je pápežovo jasné „Nie!“ vojnovému konfliktu v Iraku. Vzápätí ako echo sa pripojil chorál ďalších duchovných osobností ba všetkých ľudí dobrej vôle. Aj tak sa vojna začala. Žijeme čas totálnej prehry duchovných hodnôt? Žil a tvoril aj Ján Maliarik nadarmo? To sú aktuálne otázky azda každého z nás.
A predsa neverím, milí priatelia, že nenávisť porazí lásku. Už rímsky básnik Vergilius veril, že láska víťazí nad všetkým. Zoberme si príklad zo života Krista: nenávisť Ho pribila na kríž. Ale Jeho láska bola taká nesmierna a silná, že pretrhol putá smrti. Jeho apoštol Pavel neskôr až akoby v úžase osvietenia z hĺbky duše vydýchol: „A tak zostáva viera, nádej, l áska, to troje. Ale najväčšia z nich je – LÁSKA.“ (1. Kor 13,13)
Božia Láska trvá ako oceán. Napriek sinusoidám ľudských plánov a politiky a manipulovaní. Všetko je v nej ponorené. To veril a vyznával duchovný pastier Ján Maliarik. Nenechajme sa znechutiť zo zjednocovacích snáh s cieľom istých skupín mať viac peňazí a vplyvu. Je to ich problém, povedal by som. A vzhľadom na to, že nič sa nestráca, iba transformuje, berme si z odkazu aj Jána Maliarika to, čo sa nemôže zmeniť. Boha nezmení nikto. Možno je to pre nás smiešna predstava, ale neverili by ste, koľkí sa o to snažili a snažia. Boh je Oceán Lásky. Uvedomujeme si, že v Ňom sme? Nie že „budeme“, ale že v ňom „SME“? Ak sme nad tým doteraz neuvažovali, ponúkam vám na záver, milí priatelia, príbeh Anthony de Mella z knihy „Spev vtáka“. Ten príbeh sa volá: „Malá rybka.“
„Prepáčte!“ – povedala jedna morská ryba druhej. „Ste staršia a skúsenejšia ako ja. Zaiste mi budete môcť pomôcť. Povedzte mi, prosím, kde môžem nájsť to, čo sa nazýva oceánom? Všade som už hľadala – ale bezvýsledne.“ Stará ryba odpovedala: „Oceán je miesto, kde teraz plávaš.“ „Toto? To je predsa iba voda… A ja hľadám oceán,“ – odvetila rozčarovaná mladá ryba a odplávala hľadať niekde inde.
Prestaň hľadať, malá rybka! Niet čo hľadať. Musíš iba pokojne stáť, otvoriť oči a – HĽADIEŤ. Nemôžeš nevidieť!